Jdi na obsah Jdi na menu
 


NEDEĽA 16. (19.) TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI

Božie slovo nás dnes pozýva kráčať v šľapajach svojho nebeského Otca

a čo najviac sa podobať práve jemu.

article preview

AI: O človeku zvykneme niekedy povedať, že sa jablko neodkotúľalo ďaleko od stromu. Myslíme tým poväčšine na to, že deti sa podobajú svojim rodičom ako vonkajším zjavom, tak často aj v správaní, v povahe. Stále pri narodení dieťaťa hľadiac na novorodeniatko ľudia zisťujú, na koho sa viac podobá. Iste si na to spomeniete aj vy. Po kom má nos, či po otcovi alebo po mame a všeobecne do čej rodiny sa podobá viac. Iste, keď vyrastie a má niečo zlé v povahe, tak vtedy povieme – tak toto určite zdedil po tebe. Je to tak, podobnosť nie je vôbec náhodná a sme radi, keď sa nám deti podobajú hlavne vtedy, keď ich dobre vychováme.

Podobať sa svojmu otcovi alebo svojej mame je čímsi prirodzeným, čo získavame životom v rodine, pretože chtiac-nechtiac sme akýmisi kópiami svojich rodičov. Preberáme od nich zvyky a návyky, pozorujeme ich konanie v rôznych situáciách a toto kopírujeme vo svojom živote. Či dobré, alebo zlé. Veď napokon rodičia sú veľmi radi, keď ich deti kráčajú v ich šľapajach.

 

KE: K tomu istému nás dnes pozýva Božie slovo – kráčať v šľapajach svojho nebeského Otca a čo najviac sa podobať práve jemu.

 

DI: To, že patríme Bohu a sme jeho deťmi máme potvrdené skrze dve veci. Prvá – slovo Boha, ktorý hovorí „stvorme človeka na náš obraz.“ Takto hovorí Boh v knihe Genezis, keď tvorí svet a všetko ostatné, až príde k šiestemu dňu, kedy je na rade vrchol všetkého stvorenia – človek. Len tento je stvorený podľa samotného Boha, podľa jeho obrazu. Tu Boh vkladá do človeka, ktorého tvorí všetku hĺbku svojho srdca, pretože ho tvorí na svoj obraz. Do človeka teda vtláča seba samého, všetku svoju hĺbku, všetku svoju nádheru, kus seba samého. A týmto obrazom živého Boha sme ty i ja – každý jeden z nás. Nejde len o akúsi vonkajšiu podobnosť, čo sa týka rúk a nôh. Nie, takto si Boha nevieme predstaviť. Ale ide o podobnosť vnútornú. Predovšetkým nesmrteľnosť ľudskej duše, dobro, krása, pravda. Človek je obrazom Stvoriteľa, hoci je pravdou, že tento obraz v nás je zakalený dedičným hriechom, ktorým sme sa vzdialili od tohto Božieho obrazu.

Druhá vec je samotný krst, ktorým sme sa tak nanovo stali Božími deťmi, kedy nás Boh zo svojej vôle znova včlenil a pripodobnil svojmu obrazu. Hriechom sme stratili Boží obraz v nás, Boh však svojou láskou, ktorú dokazuje nevďačnému človeku, ktorého vôľa sa naklonila k zlu, znova pozýva človeka byť jeho obrazom. Vlieva nám svoju milosť, aby sme touto jeho milosťou a nie svojou silou premáhali hriech a tým sa čo najviac podobali svojmu nebeskému Otcovi.

 

PAR: A práve o tomto je dnešné Božie slovo – nie svojou silou, pretože naša vôľa je často naklonená k zlu – ale Božou mocou nás Boh volá byť podobnými jemu.

Ježiš nás pozýva ešte kdesi ďalej, ako je len ľudská prirodzenosť a ľudská spravodlivosť. Nielen milovať tých, čo milujú nás, dobre robiť tým, čo nám dobre robia, požičiavať tým, čo nám vrátia. Ale ísť aj do tých sfér života, kde nevládne opätovaná láska, kde ľudia nerobia dobre, kde nevracajú. Toto sú sféry, kde sa môžeme podobať svojmu Bohu, pretože On koná presne takto. Lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.

Boh je dobrý aj k nevďačným a zlým. Toto je čosi, čo tá prirodzená ľudská láska sama svojou silou nedokáže. Veď kto z nás dokáže milovať človeka, ktorý nám robí zle. Ktorý naše meno ani nechce spomenúť, ktorý sa nám vyhne namiesto toho, aby nám musel pozdraviť. Kto z nás miluje človeka, ktorý nám zlorečí, alebo vedome robí zle, podkladá polená pod nohy. A veľa by sme takto mohli rozprávať. A práve pri týchto slovách sa ti v mysli vynorí človek, alebo ľudia, na ktorých tieto slová sedia. A možno pri spomienke na nich sa ti aj vytvorí horkosť v srdci.

Práve tu vidíme, že potrebujeme byť premenení Bohom, že potrebujeme jeho milosť k tomu, aby sme dokázali byť mu podobní. Že to nie je dielo našich rúk a našej vôle a nášho premáhania sa, ale že je to dielo Božej milosti v nás, že je to dielo jeho posvätenia našich životov. A práve toto je svätosť – podobať sa na svojho Otca. Byť verný obrazu, ktorý do nás vložil skrze krst, ktorým spečatil, že sme Božie deti a skrze to, že nás vôbec stvoril a vložil do nás svoj obraz.

 

MY: V Cirkvi majú mnohí svätí titul prepodobní. Získavajú ho až po svojej smrti a je to tým, že sa vo svojom živote tak veľmi podobali na Ježiša Krista. Bol mu podobný, by až prepodobný. Je to podobnosť života, rovnaké konanie ako Boh. Možno tu na zemi poznáš alebo si poznal niekoho, kto sa tak veľmi podobal na Krista. Možno sa o to snažíš ty sám a sú momenty, kedy sa ti to darí, sú momenty, kedy si od toho ďaleko.

 

AD: Nezúfajme si dnes, ale počúvajúc Božie slovo sa nechajme pozvať do života v spolupráci s jeho milosťou, ktorá má moc premeniť slabého človeka, ktorého vôľa je naklonená k hriechu na Boží obraz vložený do človeka. Majme aj my túžbu podobať sa nielen svojim pozemským rodičom, ale svojmu nebeskému Otcovi.